Jednorožce u nás

Autor: Miroslava Kuľková | 2.3.2014 o 9:52 | (upravené 2.3.2014 o 10:26) Karma článku: 5,28 | Prečítané:  218x

 

„Héj, Tony, ta dze ši bul? Uš ci i pivo ocepľelo," ziape na mňa Feri spoza stola.

Krčma Kalypso sa uchechtne. Možno nie celé Kalypso, ale Džon, Pišta, Vinco, Majk a Ďuri určite. Moja partia. Stretávame sa tu každý deň. Pravidelnejšie sa niektorí neukážu ani doma.

Ja som pre nich dačo ako intelektuálna autorita a objekt posmechu v jednom. Dakedy dávno som absolvoval štyri semestre na výške a odvtedy sa to so mnou tiahne. A ešte mám psa, čo nosí oblečky. Stále im vravím, že to kvôli sestre, ale veľmi to nepomáha.

„Bola tu Ninka. Čakal som s ňou na jej mamu." Margerita sa zloží vedľa mojej stoličky. Jazyk vyvalí vonku, guľaté brucho sa jej rýchlo nadvihuje a klesá. Ona je jediná, kto so mnou v tom starom dome nakoniec ostal. Škoda iba, že jej moja sestra, keď tu ešte bývala, dala také debilné meno. Mohli ju brať vážnejšie a mne sa menej smiať. Keď sme ju našli, sestra akurát  žrala tie zahraničné filmy so sexi ženami v krátkych šatách a s dlhými cigaretami v prstoch, ktoré stále popíjali nejaké farebné gebuziny. Teraz už býva v meste, ale raz za čas sa tu ešte staví a nechá mi svoju malú. A za to som rád. Ninka je fajn.

Kývnem na Cilu. Vie, čo mi má doniesť.

Chlapi sa bavia o nejakých amerických seriáloch, čo dnes pozerali, a ja zatiaľ na poprávku exnem zvetrané pivo, čo mi tradične objednali. Potom sa obrátim na Džona a delikátne, aby ma ostatní veľmi nepočuli, sa ho spýtam, či má ešte stále toho koňa.

„Frajera? Hej."

„A nepožičal by si mi ho na jednu noc?"

„Tony, ta že až tak sam ši, to som nevedzel."

„Džon, ty úchyl. Pre Ninku som dačo vymyslel. Stále len o Maj litl Pony rozpráva a o jednorožcoch, taká nejaká nová móda teraz. Ta som jej povedal, že jeden aj u nás v dedine je a že jej ho ukážem, keď chce."

„Ale šak žiadny jednokožec u nás neni."

„Jednorožec, Džon."

„Ten určite tiž ne. Iba keby Šaleny Juzek z horného konca mal. Same chujoviny ma po dvore."

„Ne, ja viem, že tu taký neni. To sú iba také, jak sa hovorí, fantastické zvery. Magické. Ale malá sa tak strašne potešila. Tak mi napadlo, že reku Džon má koňa, požičiam, z papiera spravím roh a gumičkou mu dám na čelo. Ninka má len päť, ona na to nepríde. A bude sa jej to páčiť. Vieš, jakú mám na tú malú slabosť."

Džon dopije tretie pivo a tretí rum a oči sa mu rozsvietia. „Už znam! Take jakšik  prekvapenie chceš urobic! Take dzivadlo!" Tleskne mozoľnatými rukami veľkými ako lopaty a radostne nimi mädlí. „Juj, ta dobre. Dohodneme še na podrobnosciach. Urobime pre ňu fanatickeho zvera."

***

„A tak mu hovorim: ´Sluchaj tu, ja še nenecham za nos cahac.´ Pod kark som ho chycil a priznal še ku všetkemu!"

„Ta Džon, tvoje historky su furt najľepše. Pojdz, pozyvam ce na daľše poldeci."

„Nene, už som mal das šesc. Musim isť. Dadze som mal isť."

„Dze by si šol. Tu si daj ešče jedno. No, aha, slivečka aka šumna."

„No ale to už naozaj posľedna."

„Džon, toten tvoj koň sa vysral pred karčmou. Chodz si ho zober het a vyčisci tote hovna."

„Do zadku! Koň! Šak ja som mal byc už dávno v ľeše!"

***

„Tony! Tony! Prepač. Prepač mi. Ja som zapomnul," kričí na mňa zadychčaný Džon už od cesty.

„Ujo Jano! My sme videli jednorožca!" nadšene hlási Ninka, poskakuje na malých nožičkách a tlieska rúčkami.

Nechápem, čo ten Džon teraz vyvádza. Aspoň že už Frajerovi stihol dať dole roh.

„Ale... Tony, šak vy sce nemohli vidieť jednorožca."

„Videli! Videli! A je krásny!" Ninka radostne doskacká ku Frajerovi a hladká mu nohy. Vyššie nedosiahne. Margerita sa šuchce okolo nej a obtiera sa o ňu červeným minisvetrom.  „Ujo Jano, aj ty ho chceš vidieť? Chceš aby sa s ním tvoj koník skamarátil? Ale už ho nestihneš, už tam nie je. Išiel preč, vieš?"

Džon sa nechápavo škrabe na hlave. „Ale vy sce ho nemohli vidieť."

Začínam byť poriadne naštvaný. Malej sa to páčilo, teraz som jej obľúbený ujo a tento tu všetko pokazí. Odtiahnem ho na stranu. „Džon, čo preboha robíš?"

„Tony, ja som še dajak zapomnul v karčme a Frajer tam bol calý čas priviazany. Nemohol byc v ľeše. Nemohol, chapeš?"

„Ale my sme videli koňa s jedným rohom. Stál pri starom posede. Ne sice, kde sme sa dohodli, ale bol tam."

„Ale to nebul Frajer." Džon nasadí jeden z presvedčivých pohľadov, ktoré trénuje kvôli žene. Takýto dobrý sa mu ešte asi nikdy nepodaril.

„No dobre. Ale keď to nebol Frajer, čo to bolo?"

Pokrúti červenou tvárou a pokrčí plecami.

„Tony. A co kedz... co kedz tu naozaj mame jednokorožce," zašepká. Tvári sa presne, ako Ninka keď sa dozvedela, že darčeky nosí Ježiško, ktorý je neviditeľný.

***

„Možno že je naš ľes magicky."

„Cicho, Džon. Nevieš, že na zver musíš isc pocichu?" Feri je poľovník.

Džon ide preto, že je z toho nadšený. Pre väčšinu ostatných chlapov som odvčera ešte väčší objekt posmeškov ako doteraz. Že neviem rozoznať srnca od koňa. Vyslali preto Fera, ktorý nechodí do kostola a neverí ani na mikrovlnky, nech im potom povie. Okrem toho mu futbal netrhá žily tak, ako ostatným, ktorí nešli hlavne preto, že v krčme dávajú priamy prenos Ligy majstrov.

Predierame sa pomedzi hraby a borovice. Margerita mi dychčí pri nohách.

„Mušel ši cahac toteho psa so sebu? Šak ma aspoň dvacec roky. Calý ľes už muši znac, že idzeme." Je starý a skúsený poľovník. Má doma dve steny plné lebiek a trofejí.

„Hej. Margerita je moja rodina. Ide so mnou všade," odvrknem.

Džon sa na chvíľu oprie o strom. Logne si z ploskačky. „Myšliš, že mi aj splni dajake želanie? Jak zlatá rybka?"

„Ššš," priložím si prst na ústa a oboch ich drgnem. Fera silnejšie, za Margeritu. „Už sme tu."

Skrčíme sa a číhame za kríkom. Džon zase vytiahne kovovú fľašku a nechá ju kolovať. Domáca, dobre píše. Potichu si ju podávame, až kým sa prázdna nevráti do jeho rúk.

Z hustého krovia pod starým posedom pomaly vyjde pochudnutý kôň s malým rožkom na čele. Feri aj Džon vyvalia oči. Ja sa usmejem. Cítim sa ako víťaz.

Jednorožec sa pokojne pasie a pohadzuje chvostom. No, na obrázkoch, čo mi ukazovala malá sú tie zvery také... krajšie. Tento nie je ani biely, ani žiarivý, ani ten roh nemá bohvieaký. Iba taký rožtek. Šťastie, že malá má len päť rokov a ešte aj bolo šero.

„To neni možne. Musime ho chycic a ohmatac, inak neuverim," šepká mi Feri a Džon si pretiera oči.

„Dobre, ale jak? Nemáme nič so sebou."

„Tu pozeraj, nakrešľim ci to. Ty pojdzeš tu, ja zboku a Džon tu. Prinucime ho zisc až k dzedzine. Tam pod ľesom mam lana schovane."

„Ja tu, či dze?"

„Sustredzme še! Ešče raz. Tony sem, Džon, ty dobre pozeraj, ty tu."

„Tvoja suka nam všecko posere."

S Ferim dvihneme hlavu z rozbabranej hliny a neveríme svojim očiam. Vybrala sa rovno cez lúčku k nášmu magickému zverovi. Suverénne si to mieri k jeho papuli. Žiadne kľučky alebo zakrádanie. Ten pes je už lovecky celkom sprostý!

Jednorožec stuhne. Úplne skamenie.

Margerita príde až k jeho nozdrám. Oňuchávajú sa. Potom začne môj pes veselo vrtieť chvostom a jednorožec jej oblizne hlavu. Fero neveriacky krúti hlavou. „Šak to neni divé zviera. On vobec neni plachý. Hraje sa s tvojou sukou!" Stiahne si z hlavy poľovnícky klobúk a škrabe sa v spotených sivých vlasoch.

Džon si odgrgne a vytiahne ďalšiu ploskačku. „Napime še na to, chlopi, bo daco take svet nevidzel." Všetci si odchlipneme, a keď znovu pozrieme na lúku, konský a psí zadok nám akurát miznú v kroví.

„Do riti! Margerita! Margerita, vráť sa!" Rozbehneme sa cez čistinu, Džon zaostáva, lebo šrubuje vrchnák. Začíname sa predierať cez šípky, malinčie a podobné kriaky. Za nami sa ozve žuchnutie. „Do zadku, potkol som še o daco. Ceče mi z nosu kref."

Vrátime sa pár krokov naspäť a dvihneme ho zo zeme. Je ako vrece zemiakov. „Chlopi, bežce, bežce za ňima, ja še vracim sam pomaly domu." Pomedzi cvrčiacu krv sa mu začína aj čkať.

Fero sa rozhliadne a nakoniec vzdychne: „Nema to zmysel. Je už veľká cma, nevidzel by som na stopy. A tebe sameho nemožme nechac isc, lebo dadze zaspiš a dozajtra na tebe porastu huby."

„Ale Margerita! Nenechám ju tu! Margerita! Kde si? Margerita!"

„Tony, sluchaj me. V takej cme ju v hustom ľeše nenajdzeš. Rano še s tebu vracim. Jednorožce nejedza psy, ne?"

Feri je starý a skúsený poľovník. A vyzerá ako môj nebožký otec. Darmo, nedá sa ho nepočúvnuť.

Džon si pod nos tlačí špinavý rukáv a ja ho podopieram z druhej strany, lebo stále o dačo zakopáva. Vraciame sa. Bojím sa o ňu. Jednorožec hore dole, ale čo moja suka! „A keby sme ju prišli hľadať s baterkami? Odnesieme toho tu a vrátime sa."

„Ta co ši. Psa s baterku v ľeše nenajdzeš. To skorej on tebe najdze. Spravny pes še furt vraci po tvojich stopach." Potľapká ma po pleci. Potichu, len s Džonovým híkaním, sa dovlečieme až k ceste do dediny.

„Zajtra ho chycime. Budzeme v telke, chlopi. My, naš jednorožec a magicky ľes. Ľudze maju take radzi, ne Tony? Radzi počuju, že čarovne veci dadze naozaj su."

„Asi hej. Myslím, že sa to dobre predáva."

„A kedz je taky čarovny, splni mi želanie. Ne jedno, rovno tri!"

Džonovi už prestala tiecť krv a po chodníku kráča skoro rovno. Mädlí si ruky. S Ferim začnú rozoberať, aká by mala byť zajtrajšia taktika, keď pred modrou bráničkou prvého domu uvidím sedieť Margeritu.

„Starká moja!" Skloním sa k nej a ona ma láskyplne olíže. Uľavilo sa mi, veľmi sa mi uľavilo. Krátko zabreše, na to sa zdvihne a nonšalantne vcupká do dvora.

„Chlapi! Videli ste to? Videli ste, kam vošla?"

 

***

„Ruky hore zlodeji!" zakričí Juzek a mieri na nás hlavňou malorážky. Oslepilo nás, keď pred chvíľou zapálil v maštali svetlo, a preto žmúrime s dlaňami pred tvárou. Moja Margerita stojí medzi prednými nohami malého sivého jednorožca a obidvaja vyzerajú spokojne.

„Juzek, čekaj, čekaj..."

„Čo tu robíte? Ha? Čo ste mi chceli spraviť? Ja vás poznám, vy štamgasti z Kalypsa. Celé dni len chlastáte a vysmievate sa mi. Viem, ako mi hovoríte za mojím chrbtom. Magor Juzek, Šaleny Juzek... No? Prečo ste sa teda vkradli na pozemok Šaleneho Juzeka?"

„Ne, ne, my sme nič nechceli ukradnuc. Do zadku, daj dole totu pušku. Šak mi ne sme zlodzeje."

Margerita zabreše. Všetci sa otočíme. Jednorožec jej akurát veľkým jazykom olizuje károvaný oblečok. Juzek akoby si až teraz všimol moju starkú. Sklopí pušku. „Čo to je?"

„To je môj pes. Suka vlastne. Margerita. Dnes v lese sa zoznámila s týmto jednorožcom."

„Rudom."

„Rudom. Keď sme sa vracali, zabehla do tvojho dvora, tak sme šli po ňu."

„Skamarátili sa?" čumí na tých dvoch. Pušku oprie o stenu maštale. My traja ju pozorne sledujeme a vydýchneme si. „Nebola nabitá," zahundre a skloní sa k zverom. Pohladká Margeritu. „To som rád, to som rád. Bol taký osamelý odkedy sme sem prišli. Vlastne vždy," mumle si.

„Juzek, skade máš preboha jednorožca?"

„Je to iba kôň. Narodil sa na jednom ranči, ale mal anomáliu. Tento rožtek. Ostatné kone ho nevzali medzi seba, ani matka ho nechcela kŕmiť, preto veľmi nevyrástol. Bol som veterinár. Rudolfa mi bolo ľúto."

„Taže neni magicky? Iba vadny koň?"

Juzek ich nevníma. Hladká Ruda a čosi mu šušká do ucha. Starká mu líže chlpatú kožu nad topánkou. Chlapi vyzerajú byť sklamaní. Prekrížia ruky a pozerajú naňho skoro nazlostene. „Cala záhada je vyriešena. Amalia dajaka, ne jednorožec. Nič slavne. Žadne želania nebudu."

Starý veterinár na nich ani nepozrie. Koník zaerdží, on sa zasmeje a znova mu čosi hovorí. „Pozrice naňho, na Magora Juzeka. S koňom še rozpravia jak by to bul človek. S vadnym koňom. Čisty debil," škodoradostne zapárajú, ale on sa neotáča.

„Ani nam neodpoveda. Asi sebe myšlí, že je daco vecej jak my, co Šaľeny Juzek? Lebo on zachranil koňa takeho magora jak i on. Podzme radši. Podzme a vypime daco." Pri dverách sa zastavia. „Tony, ty nejdzeš?"

Pokrútim hlavou.

„Ta še ošaľ i ty!"

Chvíľu ešte počuť dupot ich bagančí a rinčanie plechu, keď skopnú kontajner. To spravil určite Džon. Feri predsa nikdy neuveril ani na internet.

Nechápu to. Vôbec to nechápu.

Nevedia, že Margerita skrýva pod hnedou srsťou lesklé rybacie šupiny. Nikto to nevie. Na prvý pohľad ich nevidno. Netušia, že keď som ju pred veľa rokmi našiel, tiež bola neduživé šteňa. A že sa s ňou tiež každý deň rozprávam.

Stanem si vedľa Juzeka a položím dlaň na teplý Rudov bok. Veterinár sa strhne a prezrie si ma. Chvíľu sa na seba dívame a z očí sa odhadujeme. Potom sa krátko usmeje a prikývne. Viem, že to vo mne spoznal tiež.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?